Monarchia.sk

Owenov syndróm (OwS)

Róbert Owen bol anglický sociálny experimentátor, ktorého preslávil experiment konaný v roku 1825 v štáte Indiana (pokus o komunizmus). Pred konaním samotného experimentu bolo mnohým z jeho okolia jasné, že ide o nezmysel, avšak odradiť Owena sa nikomu nepodarilo. Experiment sa konal a dopadol tak, ako sa dalo očakávať – neúspechom. Čo ale prekvapilo, že ani vlastné oči nepresvedčili Owena prehodnotiť svoj nápad. Po experimente vyhlásil, že príčinou neúspechu bol nesprávny výber pokusných ľudí (!)

Človek s owenovým syndrómom verí svojim predstavám viac, než zmyslovým vnemom. Z toho dôvodu ani osobná skúsenosť nezabráni takto postihnutým ľuďom opakovať tie isté chyby. Nebezpečným nástrojom v ich rukách je konštitucionalizmus, kedy pri nadraďovaní písaných pravidiel nad nepísané, prírodou určené zákonitosti, je možnosť aplikovania akýchkoľvek, aj deštruktívnych nápadov do praxe. Spôsobovanú deštrukciu vnímajú skreslene a svojej sebareflexie nie sú schopní.

Možno ich rozdeliť na pasívnych; to jest tých, ktorí ľahko prijímajú za svoje, a následne sú slepými prisluhovačmi akýchkoľvek, aj zločinných pravidiel. A aktívnych, ktorí pravidlá vymýšľajú (samozvaní tvorcovia systému). Mnohí majú spasiteľský komplex, kedy veria, že ich ideová koncepcia je tá „jediná správna“, ktorá zaručí spásu a blahobyt pre svet. Tou ich ideovou koncepciou je nejaká forma náboženského alebo materialistického extrému. Ak materialistického, k slovu sa dostáva kolektivistické zotročovanie s koncentrovaním zotročeného ľudstva v mestských aglomeráciách. Výsledkom je ekonomický efekt s falošným blahobytom, čo dáva možnosť ďalej sociálne experimentovať, kedy výsledok pokusov je dopredu zrejmý každému, kto nepodľahol ilúziám. Náboženský fanatizmus, marxizmus, nacizmus, šovinizmus, bábkové divadlo a všetky ostatné chorobné idey pretavené do praxe – všetko to a veľa iného je dielom ľudí s OwS. Ich život je večným bojom s vecami prirodzenými v snahe o dosiahnutie svojej predstavy o ideálnej spoločnosti. S vidinou dosiahnutia tohto „ideálu“ neváhajú ísť do rizík a extrémov, bez ohľadu na dôsledky a obete. Krutovládu s kultom osobnosti, kde kritika je považovaná za rúhanie, strieda bábkové divadlo so zdanlivým bezvládím. Zákaz podnikania s vyvlastňovaním strieda divoká privatizácia s anonymnými vlastníkmi. Náboženský fundamentalizmus s honom na čarodejnice strieda ateizmus s honom na domnelého nepriateľa, nacionalizmus strieda multikulturalizmus atď.. Sú to tí takzvaní kazisveti, ktorým „horí“ všetko pod rukami nielen čo sa politiky týka, ale aj bežného života. Chýba im príslovečný zdravý sedliacky rozum, empatia, cit a rozvážnosť. Tento nedostatok je u nich kompenzovaný nárastom agresivity, ktorú prejavujú v názoroch, umení, kultúre, komunikácii; niektorí pestujú v sebe nenávisť voči svojmu okoliu, iní zase nezdravo lipnú na svojej nerealizovateľnej predstave. Môže to byť prehnaná vzdorovitosť alebo naopak, prílišná povoľnosť, ovplyvniteľnosť, nekritickosť. Mnohí sa dopúšťajú spoločenských priestupkov, vrátane trestnej činnosti.

Deti sú najviac zasiahnuté prostredím, do ktorého sa narodia. Okrem nedostatku dôležitých vecí, potrebných pre normálny rozvoj dieťaťa, to môže byť priveľké množstvo toxických (lživých) informácií. Umožňujú to slová a simulovaná realita (divadlo, film, reklama, symbolika, rituály atď.). Výsledkom je človek od detstva zotročený (spútaný) vo svojej mysli, majúci strach vo svojich myšlienkach prekročiť zotročovateľom vymedzené hranice. Takto spútavané dieťa si nevytvára svoj vlastný, nepokrivený pohľad na svet, ale vytvára mu ho zotročovateľ. Rozpor vnútorného sveta s vonkajším svetom zanecháva následky na psychike mladého človeka. Ak sa k tomu pridá aj určitá vrodená dispozícia, môže dieťa podľahnúť. Môže sa začať prejavovať prílišná náchylnosť k podriaďovaniu sa autoritám, nekritické prijímanie cudzích vzorcov myslenia, vytváranie si bariéry medzi svojim iluzórnym svetom a skutočnosťou, atď., až napokon sa u mladého človeka môže rozvinúť OwS.

V modernej otrokárskej spoločnosti nie je potrebné fyzické spútavanie otrokov – novodobí otroci sú spútaní vo svojich mysliach. Neuvedomujú si svoju neslobodu. Pojmu „sloboda“ priraďujú taký význam, aký určí otrokár. Otrok aj otrokár prehliadajú, že sú súčasťou a zároveň tvorcami otrokárskej spoločnosti. Takúto hluchotu a slepotu možno dosiahnuť iba pomocou masáže od útleho detstva. Tlak na odoberanie detí matkám a ich následná cielená „výchova“, v skutočnosti zotročovanie od narodenia (spútavanie myslí už malým deťom) existuje. Súčasné deti trávia stále menej času s rodičmi, a stále viac vo výchovno-vzdelávacích zariadeniach. Bez ostychu sa to odôvodňuje, že takto je to lepšie pre prípravu budúceho „platného člena spoločnosti“ – v skutočnosti otroka k pracovnému zaradeniu. Experiment s odoberaním novorodencov matkám sa realizoval v experimentálnych osadách tzv. Kibucoch v Izraely. Dopadol neúspešne, čo ale ľudí s OwS nepresvedčí. Nedokážu si uvedomiť dôsledky chorého nasmerovania spoločnosti.

OwS je problém rýdzo ľudský. Zvieratá nemajú schopnosť pomocou slov a viet tvoriť myšlienky, ani inak vytvárať virtuálne prostredie, teda vedome ovplyvňovať psychiku a myslenie. Keď sa do určitej podoby sformulovaný nápad dostane k inému človeku, môže dôjsť k účelovému priateľstvu medzi tvorcom a prijímateľom. Vtedy myšlienka slúži ako tmeliaci faktor. Takto sa vytvárajú zjednotené skupiny, ochotné prelievať krv za svoju vymyslenú, nedosiahnuteľnú fikciu. Pritom rôzne, navonok protichodné ideológie sú väčšinou vo svojom základe totožné. Sú zdanlivo pekné, ale neuskutočniteľné, teda utópie, líšiace sa iba prívlastkami alebo inými nepodstatnými odchylnosťami. To ešte viac umocňuje nezmyselnosť tejto vlastnosti, ktorou zo všetkých živočíchov trpí iba človek. Kým zvieratá bojujú o teritórium, teda vec racionálnu, súvisiacu s prežitím, postihnutí ľudia sa vzájomne zabíjajú doslova kvôli ničomu (domnelému svetu). OwS je skutočnou pohromou ľudstva. Možnosť formulovať myšlienky a dorozumievať sa rečou je bezpochyby vecou užitočnou za predpokladu, ak by takú možnosť nemali ľudia s OwS. Je úlohou nás všetkých, aby sa tento problém, ktorý súvisí s prostredím, v akom dieťa vyrastá a následne človek žije, riešil a bol zvládnutý.

Logika je nepriateľom každého, kto má snahu klamať seba i ostatných. Typickými prejavmi OwS sú: človek priraďuje javom a veciam významovo odlišné slová, pritom prichytenie a usvedčenie ho z takého vyjadrovania nepovažuje za zásadný problém komunikácie; nereaguje na logické argumenty; opakuje tie isté chyby; odmieta vidieť skutočnosť; nespravodlivo (neobjektívne) hodnotí ľudí kolo seba; z jednoduchých vecí robí komplikované, pritom aj pri jednoduchých má ťažkosti s pochopením; taktiež s chápaním obsahu viet, významu slov a slovných spojení; nedokáže si informáciu zaradiť, zjednodušiť si ju pre ľahšiu prácu s ňou; argumentuje logickými klamami.

« späť